Recenzi napsal/a khaktus
Nič zásadné, ale stále jeden z tých lepších. Ako kraťas mierne dlhší, takže má primerané tempo, čas na vybudovanie nálady, herci dostanú príležitosť zahrať si. Z Matthieu Dessertine-a tu vytiahli erotična až zabolí pri srdci :) Hoci "francuzáky" vedia byť noroticky ťažké, zároveň bývajú až prekvapujúco profesionálne spravené - o 1992ke našťastie platí skôr to druhé, a bez výtky. Aj na malom priestore dali filmu look, akoby nakrúcali celovečerák. Mrzelo ma ako dopadla "ilustračná scéna" s drogami a šikanou, bez ďalšieho dovetku. Mrzelo ma ako mladí potrebujú zatĺkať a neriešiť veci s tými, ktorí majú...
Slušná tretina gay filmov je variácia na tému comming-outu, schéma je približne rovnaká - a nemusí to vôbec uraziť. Aj romantické komédie či horory majú svoje šablóny a klišé - a predsa si ich radi pozrieme. Podstatné je či to funguje (iskra, chémia), nebodaj či sa to niečim líši, alebo či to pôsobí aspoň uveriteľne. V rámci "žánru" má aspoň jedna z postáv pôsobiť primerane nedostupne, alebo hetero, alebo pohltená svojou prácou/záľubou/prostredím takže o druhú sprvu nejaví záujem. A proces "nalamovania" má byť primerane napínavý, alebo hravý, alebo zábavný, alebo citlivý... Syn sa vracia na leto domov...
Gay sci-fi nevidíme často a jeho námet - partner opúšťa milujúceho partnera na jednosmernú misiu na kolonizáciu Marsu - by vydal aj na hetero celovečerák. Akurát tento zaujímavý impulz je asi všetko inovatívne čo sa nám dostane - sám o sebe je filmík vystavaný na výčitkach a spomienkach a presviedčaní, argumentovaní, ... "Cesta ďaleko" je len katalyzátorom, ktorý obnaží nespokojnosť/neúplnosť/znudenie pod hávom dokonalého vzťahu, v ktorom sa derú o slovo zamlčané osobné ambície. Vzato ako metafora, tento pocit dusenia v čomsi zdanlivo perfektnom a potreba "iracionálneho" úteku za dobrodružstvom čohosi neznámeho a nenalajnovaného a vzrušujúceho, nájsť...
Celkom zaujímavý nadhľad nad obvyklé "typy" ktorým fandíme alebo nefandíme. Sympatický pokus o nalomenie stereotypov, ktorý by si zaslúžil ale menej stereotypné a "klasické" spracovanie. Film je žánrovo/vizuálne nerozoznateľnou kópiou čohokoľvek čo sme kedy videli z prostredí americkej rodiny a americkej strednej školy. Remeselne až tak nevýrazne, že mohol byť kľudne natočený v 90. rokoch, alebo hockedy :) Nič proti tomu - kto má toto prostredie rád, film bude pre neho aspoň trochu ozvláštnený svojim konceptom - troch portrétov ústredných postáv, kde každý ďalší dovysvetľuje tie ostatné. Zaujímavo načrtáva rôzne perspektívy na zdanlivé šablóny do ktorých...
Esteticky vycibrená vizuálna lahôdka no obsahovo neukotvená lyrika. Kto v sebe rozpoznal slabosť na Felixa Maritauda zo "Sauvage", tu si jeho sexappeal (image?) strateného fešáka znova užije dosýta - a nielen jeho, Raphael Fournier mu zdarne sekunduje. Vlastne - každé telo vybrané do tohto medailóniku. Chlap prišiel na orgie. Vo vani nájde svojho ... bývalého? mŕtveho? občasného? ... s ktorým otvárajú staré témy. Cítiť medzi nimi dôvernosť aj odťažitosť, tušiť začarované kruhy. Neviem ako tento počin nazvať. Isto, nie každý film musí stáť na príbehu, budovaní charakterov, či (v prípade kraťasov) údernej pointe k...
Queer Big Brother na tuniský spôsob? Úprimne, na tento film som sa odhodlal, lebo som v krajine vzniku nejaký čas býval a zaujalo ma, ako sa situácia vyvinula od pádu sekulárnej diktatúry Ben Aliho. Niektoré prvky mladej demokracie sú dokonca dávané za regionálny vzor. LGBTI práva to ale určite nebudú. Dokument o domácnosti, kde sa za účelom vzájomnej podpory sústredili sexuálni a genderoví vydedenci. Máme tu masc. feministiku so sklonmi k sebapoškodzovaniu, fem. gayov (ako hockde na svete) ktorí sa neustále trápia a plačú, aj zopár trans postáv (bohužiaľ, skôr bližsie ku klišé hysterickej drag queen). Nemožno...
Nie. Nezaujalo. Trochu váham aké dať hodnotenie - ono to nie je vyslovene zlý alebo profesionálne nepodarený film, ale vedel by som doporučiť toľko iných namiesto neho. Prišlo mi, že Ozon musel "zasa niečo natočiť" - a práve dočítal knihu ktorá ho neviem-čím zaujala. Snáď si pochutí niekto kto je vyslovane namotaný na "jeho štýl". (Veď aj ja mám svojich obľúbencov.) Pozerám že tak ako sa "intelektuálsky" chodilo "na umelecké filmy" kedysi "na Felliniho" alebo "na Almodóvara", dnes sa chodí (aj) "na Ozona". A stále do Benátok, Cannes či do Varov. :) Ale...
Neveselý, surový, autentický a filmársky celkom podarený portrét samotného militaristického srdca apartheidu, v jeho poslednej dekáde. Načrtnutý z uhla pohľadu ešte nevyoutovaného gaya, citlivej duše, ktorá je zaujímavým kontrapunktom a náročnou mierkou pre mačistické zverstvo tohto sveta. Hľadanie lásky, alebo aspoň trochy ľudskej láskavosti v tom najnemožnejšom prostredí. Film bol kritikmi ocenený a získal niekoľko nominácií na ceny. Osobne som si ho užil o dosť viac než tematicky veľmi podobný (aj keď o čosi optimistickejší) Kanarie - ktorý pôsobil trochu viac ochotnícky. Metodicky má bližšie k Yossie a Jagger, no Moffie sa menej odovzdáva civilite každodenného života...
Taká jednohubka, aj keď skôr pre tých ktorých téma kinku/fetišov/BDSM zaujíma. A možno i dobrý drobný náhľad pre tých, ktorí ho odsudzujú ako "perverznosť" či "škaredé správanie sa k druhým". Páčilo sa mi že tému uchytil z veľmi ľudského konca - ako môže byť kink postavený na hravom a citlivom objavovaní, dôvere, láske. Nie ako dáky mechanický "tvrdý" sex z klišé porna. Formálne však 3 príbehy porozprávané rozprávačmi k animovanej vizuálnej ilustrácii pôsobia trochu odťažitejšie... než by to bolo "naživo". Možno bolo zámerom obísť popisnosť (ktorej lacnými verziami sme aj tak zavalení) a poštekliť fantáziu diváka, nechať niečo v intímnom...
Na artových festivaloch by tento film mali radi. Pomalý, rozjímavý, nikam nesmerujúci, bez príbehu, len polodokumentárne pozorovanie postáv v ich dennom živote a snaženiach. Videl som ich už veľa a iné ma chytili za srdce viac... Na jednej strane oceňujem náhľad do neviditeľnej kórejskej-kresťanskej komunity v Kalifornii, do ich podmienkami vynúteného minimalistického spôsobu života, ktorý im už pomaly lezie na búdku. Ich ambície, sny a neúspechy. (Tak trochu ako Vietnamci u nás.) Je zaujímavé sledovať do čoho všetkého sa musia vtesnať, ako rodičia ktorí už pochovali svoje vlastné sny, drú na dieťa a dúfajú že sa bude...
Hoci sa LGBT+ identita zdá byť moderná, sú kultúry kde to čo by sme dnes nazvali queer, trans či ďalšími gendermi - existovalo už oddávna. Pred príchodom kresťanstva mali takú alebo onakú formu "two spirit ľudí" vo veľkej časti pôvodných amerických kmeňov, po celom kontinente. Mali svoje špecifické miesto vo svojom spoločentve, ba i svoju úlohu. Väčšinu týchto zvykov sa podarilo misionárom viac či menej násilne zlikvidovat, pretrvávajú len útržky pamäti (zmienky, fotografie). Muxes zo zapoteckej kultúry su raritou, ktorá prežíva do súčasnosti. Je zaujímave sledovať, keď títo trans ľudia nemusia bojovať s tradičnou spoločnosťou, ale...
Tento kratučký film určite nie je strata času. Ak sa nemýlim, LGBT prvotina od Pixaru (ktorý je už vlastne kúpený Disney-m). Veľmi oceňujem hravé a kúsavé spracovanie, ktoré zabránilo nimraniu sa v romantickom gýči a usmievavej umelosti - ktoré sú inak charakteristické pre počiny korporátneho mainstreamu keď sa ide prvý krát zavďačiť aj menšinovému publiku. Chlap žije s partnerom, ale hanbí sa vyoutovať pred rodičmi. Na(ne)šťastie to má k neho namierená intergalaktická psia úderka. Pán a jeho pes si na pár hodín vymenia vedomia - a roztomilý chaos sa môže začať.
Málokedy si kraťas tak užijem. Z vizuálneho a hereckého hľadiska je spravený až prekvapivo profi, kľudne by mu slušala aj celovečerná metráž. Možno aj preto, že samotná téma je pre mňa veľmi príťažlivá (presne to čo ostatných recenzentov dráždi). Občas treba aj snívať - a tento filmk to robí hravo a primerane uveriteľne. Až na ten divný bozk ... ale o tom viac nižšie. Snímke by som vytkol skôr skratkovitosť. Ona je to vlastne "debata na tému" - prostredie a situácie sú sekundárne. A teraz k obsahu: 1. Muži/ženy+L/G/B/hetero je konštrukt (a nemyslím to v...
Toto je viditeľne amatérska produkcia - s náležitým vizuálom aj hereckými výkonmi - ale medzi amatérskymi filmami možno to lepšie. Miestami sa fakt posnažili a z minirozpočtu vyťažili solídny look. No beztak tomu, že to poväčšinou pôsobí ako dlhší diel nejakého interierového televízneho seriálu nezabránili. Ako fanúšik oceňujem ďalší príspevok do podvýživeného žánru gay sci-fi. Androido-fóbia je zaujímavá alegória (aj keď neviem kam by som sa v otázke prirodzeného a umelého života sám priklonil ... tu je odpoveď podaná ako jednoznačná: "raz to nadobudlo vedomie, učí sa to, cíti to - a preto to treba nechať...
Veľmi podarený a profesionálne spracovaný dospelý film, ktorý uspokojí hlad po umení aj po niečom peknom na pozeranie. Skvelý balans uveriteľnej civility aj atraktívneho vizuálu. Dvaja hlavní protagonisti sú zároveň scenáristami a jeden z nich aj spolurežisérom snímku, ktorý je prekvapivo inšpirovaný skutočnými udalosťami. Našťastie však formou nepôsobí ako polodokument, umne kombinuje estetiku a autenticitu, drží sa svojho tempa a atmosféry, ktorá nevtieravo ale výstižne odráža vnútornú situáciu hrdinov. Ben využíva svoj nadpriemerny zjav, flirtuje za pochodu, oddáva sa stručným a mechanickým sexuálnym úletom bez náznaku intimity ... no trpí aj záchvatmi paniky, u lekára je...
Koľko gay príbehov z Guatemaly človek videl? :) Určite, nie je to bežný americký film s jasným priamočiarym dejovým oblúkom a svižnou dynamikou. Naopak, je to pozvanie žiť s postavami zo spodnej strednej vrstvy spoločnosti, v chudobnej štvrti chudobnej krajiny ich bežný každodenný život - s opakujúcimi sa rutinami, drobnými variáciami, pokusmi o malé zmeny i totálny únik ("kdekoľvek len nie Guatemala"), snívanie i sklamanie - v epike tak malej ako umožňujú ich stratené životy. Napriek tomu ako to znie, nie je to vôbec typický bezútešný "polodokument" zo slumu. Má svoju estetiku "nekomerčnej neobjavenej destinácie" a postavy zasa svoje nádeje...
Je mi celkom záhadou ako tento zaujímavý umelecký film prešiel tuzemskou distribúciou bez povšimnutia. Určite to však nie je "ľahké pozeranie" na spríjemnenie večera. Tri príbehy - gay páru na ceste do hôr ktorý kvoli odlišným základom životnej filozofie podstúpi ťažkú skúšku; babičky jedného z nich žijúcej v domove pre seniorov, ktorá je umelecky nadaná, no začína sa z tohto sveta strácať, vonkajší a vnútorný svet sa jej začínajú bizarne prelínať; a jedného z pracovníkov domova, ktorého sizyfovská snaha zabezpečiť svojej rodine ilúziu normálneho života strednej triedy sa mu rozpadá pred očami skoro sadistickým spôsobom. Walden je...
Zaujímavý koncept natočiť film bez dialógov. Rôzne zábery na mlčiaci pár (veľmi sympatických) chlapov slniacich sa alebo kúpajúcich sa na pláži, či už spolu (v rôznych situáciach a náladach), alebo osve - sprevádza monológ jedného z nich. Lyrika, bukolika, filmová poézia - ktorá si žiada vyladeného diváka. Klasický dej tu nenájde tak ako ani "riešenia vzťahov" v dôverne známej klišé podobe. Vizuálna a zvukovo/hudobná zložka je veľmi podarená. Chalani sa podujali na obvykle nebezpečný podnik - stráviť dovolenku stranou od ľudí, len sami pre seba, vnímať okolitú krásu, vnímať ju spolu, vniesť do vzťahu nové impulzy....
Celkom sympaticky na mňa pôsobila kombinácia nesmelosti a skoro bezostyšnej intenzity s akou sa roztomilo šeredný Ezequiel otáča za chlapmi - niečo ľudsky povedomé z tých bezradných čias dospievania. Udivili ma aj reakcie jeho objektov záujmu - síce obvyklá studená sprcha, ale zároveň pomerne nenásilná, prinajmenšom mu dávajú vedieť že jeho pohľady vnímajú. Párkrát som sa s ním / za neho začervenal. Hneď za tým nasleduje až príliš hladko sa odvíjajúce zoznámenie s Monom, tak trochu rozprávka, aj keď je tu viac "praktickej" sexuality než citového zaangažovania. Na Bergera zrýchlené, no asi adekvátne veku protagonistov. Monove...
Som rád že som film videl, ale nebola to ani diera do sveta. Kto má rád filmy Marca Bergera, pozvoľne plynúce, "zadívané" do zaujímavých zákutí, tu nájde veľmi podobný rukopis (tipujem že Lucio Castro s ním nejako pracoval alebo sa nechal inšpirovať - produkcia je Argentínska) a tiež herca z nedávneho El Cazador: Juana Barberiniho. Aj keď návnadou pre mňa bol skôr hrdzavo-roztomilý Ramon Pujol. Hneď skraja by som som vyvrátil podobnosť s britským Víkendom. Ak sa dobre pamätám, ten ma očaril nehou, ľudskosťou, láskavosťou - ktorá na mňa pôsobila ako zjavenie vo svete veľmi "maskulínnej"...
