Recenzi napsal/a khaktus
Marc Hall bol teenagerom, ktorého by ste na strednej škole našli v školskom časopise, študentskom výbore, divadelnom krúžku. Extrovert, aktivista, intelektuál, ten všeobecne obľúbený chalan, ktorý sa nebal ozvať a stále sa musel na niečom podieľať. Keď sa mu do cesty postaví vlastná sexualita, vezme ju do rúk s náležitým buričským krikom a rozhodne sa vydupať si právo priviesť svojho chlapca na maturitný ples. Keď môžu všetci jeho spolužiaca vystavovať svoje krásky a pred všetkými im vylizovať mandle zo samej lásky - prečo by to právo nemal mať aj on. Toto je presne film o "práve"...
Hoci nie teenagerský film, tento výlet uvádzam ako príklad comming outového filmu s dospelými a pre dospelých. Prekvapenia na nás čakajú v každom veku a niekto sa odváži (alebo ho život privedie) priznať farbu až po poriadne veľkom kuse prejdenej životnej cesty. (To čo nasleduje je náčrt deja trochu inak, možno to niekoho zaujme a pošťuchne pozrieť si tento film...) Mladý konzervatívny republikán (čo je v USA viacmenej diagnóza), je vo svojom zvláštnom videní sveta až tak obmedzený, že sa pri všetkej počestnosti nechá zviesť mladým (už dávno sebou jasným) hippie gayom. Zatiaľ čo pracuje...
Priznávam sa, že hoci sa všetkým tento film páči (ešte sa ani nedal zohnať a už to bol "hit" o ktorom všetci rozprávali - a hitom zostal aj po tom, čo sme ho videli), v prvom pláne ho pokladám za veľmi jednoduchučký a priamočiary mravoučný film - heterákom povie "majte nás radi" a buznám "nebuďte neodbytné". Znova sme sa nechali chytiť na udicu fetišom (vesliari, športovci, nedosiahnuteľní heteráci) a atmosfére... ktorá je zhmotnená naozaj na výbornú- Príjemnú atmosféru kempu dopĺňa veľmi decentný humor (žiadnej nemeckej verzie amerických "pies" sa nemusíme báť), na teenagerov adekvátne zahrané emócie, živelná...
Na sídlisku vzhľadom nie veľmi vzdialenom petržalskej džungli, v sociálnom zázemí nižšej vrstvy a v šťavnatom cockney dialekte sa zoznamuje mladý športový outsider Jamie a jeho sused Ste, ktorých neveselé rodinné pomery jedného a všetečná matka druhého privedú do jednej postele. Je len otázka času, kedy sa symetria stredová ("hlava pri nohách") zmení na symetriu osovú. Naozaj rázovitý typ prostredia a írečitý charakter jazyka Cockney (obdobný k nárečiu slovenskej blavácko-sedláckej spodiny), sociálne ôstie a posmutnelý realizmus je príjemne a citlivo vyvážený snivými pesničkami The Mammas and The Pappas a niekoľkými romanticky surreálnymi scénami - takže nemáme...
Druhému filmu chýba ostrie v jednotlivých epizódach deja (otupuje ho politicky korektný a svojim spôsobom uhladený štýl (ako by sme sa s presunom deja do Ameriky podrobili aj jej filmovým spôsobom), ale zaváži aj vyšší vek samotnej postavy - viac zmierlivosti (?) a únava), akoby sme sledovali Majstra (Mesiáša) pod vedením nadšeného obdivovateľa, ktorý ho vyzýva "povedzte nám niečo". A tak filmový Quentin nadhadzuje v pózach hlášky pre ňho typické, jednu za druhou, akoby nám prednášal recitatívny výber zo seba sama. Oceniť však možno záverečnú časť, keď jedným z príznačne prostých a prostorekých výrokov zatne naozaj...
Pekne natoceny, odvazny film, ktory ma co povedat - viac nez len vytazit svoju zaujimavu premisu, teda lasku cez zeleznu oponu...
Veľmi pekne natočený film so silnou atmosférou a naozaj neobvyklou zápletkou ktorú nebudem prezrádzať, ktorý sa však vyvinie v nefalšovaný horor v duchu "od cudzích ujov si naozaj cukríky radšej neber" (ani keby to boli kyslé želatínové červíky). Čo ma zarazilo je nepríjemný pocit ktorý zostane na konci (citlivé chalanisko ktoré nakoniec dopadne veľmi zle - prečo?), ale taký mám z väčšiny hororov. Sú samoúčelne temné, depresívne a tragické. Komu sa predsa len páčia, túto nie-veľmi-častú kombináciu s gay motívmi si pravdepodobne vychutná.
70. roky. Znova bravó! Johan sú v podstate tri filmy v jednom. V prvom pláne príbeh filmára, ktorý sa pokúša natočiť film o svojom "úžasnom milencovi", ktorý je viacmenej ilúziou, režisér si ho idealizuje a zjavne je to cítiť. Už len celý humbuk tvorby filmu ohľadom tak banálnej záležitosti je svojim spôsobom absurdný. Druhou rovinou je film o filme, o zákulisí natáčania a filmároch. Niektoré scény sú milo komické (situácia s dymom na koľajniciach), ďalšie zaujímavé iným spôsobom: Režisér nevie do samého konca obsadiť nikoho, kto by vedel "správne" zahrať jeho preidealizovaného milenca....
Veľmi príjemné prekvapenie. Na začiatku - v okamihu, keď do zvoľna postupujúceho deja zaznie prvá pesnička ("ide po ulici a začne spievať") - skutočný šok. Och... Ale pesnička je pekná. A ďalšie o nič menej. Možno ich ako čiastočne frankofónna osoba hodnotím mierne nekriticky - ale práca s jazykom (francúzskym) je naozaj zaujímavá. Nechcem povedať, že muzikálové čísla posúvajú dej dopredu, ale dotvárajú atmosféru a popisujú pocitovú náladu postáv. Vnášajú do filmu rovinu, ktorú by tam inak bolo ťažko dostať. Bez piesní by "Piesne o láske" boli iba priemernou francúzskou depresívne-melancholickou drámou. Kto nemá rád muzikály a kto nemá rád...
Aj keď hovoríme o filme zplna pornografickom, mal by si ho povinne pozrieť každý. A to nehovorím často... Áno je to porno, plné ztoporených penisov homo-hetero-bi-sexuálnych súloží, aj všakovakých perverzných praktík. Pornografii zodpovedá aj väčšina hereckých výkonov, dialógov, narácia. Ak by som ho mal povážiť - je to skôr porno s dejom, než seriózne umenie s cielene pornografickými prvkami. Nuž ale... pornografiu s dejom človek uvidí možno raz za desať rokov. A akým dejom! Tento film má obsah, má názor (attitude), má čo povedať - a hovorí to zplna huby, tak ako tvorcovi...
Asi môj najobľúbenejší film od Ozona. Ranné, ešte originálne, svieže a hravé dielko, vzdialené ponurým nedýchateľným filmom ako Bazén, Čas ktorý zostáva a pod. Veľkým plus je nenápadný humor v absurdite situácií (samovražedná sadistická sestra na vozíku, ktorá si vešia slučku na krk, alebo zapaľuje prsty inej slečne - mi najviac utkvela v pamäti). Takisto poňatie sexuality v jej všakovakých podobách bolo na svoju dobu vcelku odvážne. Pointa filmu, vyvrcholenie a spôsob rozuzlenia, sú však najväčším a najzaujímavejším prekvapením. Trochu šokujúce, absurdné o nič menej ako zbytok deja, ale...
Na zlé filmy sa píšu recenzie celkom dobre... Tak po poriadku - s čím máme do činenia: depresívna francúzska dráma, jeden z dvoch žánrov, ktoré tvoria snáď 99% francúzskej produkcie. Medzi nimi, Ma mere nepredstavuje žiadnu výnimočnú udalosť. Na tomto filme dokonca vynikne aj podozrenie, že takéto diela natáčajú znudení mestskí intelektuáli, ktorí sú v chápaní vecí temných a zvrátených úplne mimo, ale nebráni im to nimrať sa v nich až kamsi na dno žumpy. Bezcitné postavy. On nevie, čo by tak mohol so sebou robiť. Poneviera sa a behá za mamou. Pre ňu...
Prečo nie ja? je príkladom jednej z dvoch francúzskych filmových šablón - milej nežnej trochu potrhnutej komédie (oh la la). (Druhou je nepredýchateľná únavná dráma s depresiou pre depresiu). Vizuálom, dejom, náladou - patrí do slobodomyseľných 90. rokov, keď sme húfne prijímali všetko nové, boli "open", videli sme budúcnosť po studenej vojne ružovo, mali sme radi celý svet a čakali večný mier. K týmto časom patrí aj svojský teplý slovník, vtedajšie témy a aj trocha povrchnosti: všetko o čo ide je priznať sa rodičom a nájsť si frajera (frajerku). V prvom pláne je...
Ďalší film zo 70. rokov, ktorý potvrdzuje, že divácka a autorská inteligencia už niekoľko dekád klesá a vraciame sa kamsi späť do moralizujúcej a zadubenej spoločnosti. Zároveň potvrdzuje legendu o švédskych filmoch, ak nie o škandinávskej spoločnosti vôbec. Aj keď ma sexualita žubrienkov veľmi ako téma nezaujímala, spôsob spracovania je nanajvýš inteligentný, vkusný, profesionálny ... a čo sa týka drobných epizód deja zaujímavý. Pozerať sa naň dá doslova v nemom úžase - ako dospelo a ľudsky sa dokážu ľudia v spoločnosti správať, ako vedia prijímať inakosť bez tančekov - ako úplne samozrejmú vec. ...
Treba mať zvlášť vycibrenú chuť na čínske depresívne filmy. Žiaden epický a farebný Zhang Yimou, ani subtílne-bizarný Tsai Ming Liang. Tlmené namodralé farby, minimalistické zvuky, ponurosť. Zdanlivá bezdejovosť, rozplizlosť, človek uväznený v chladnej súčasnosti. Skoro žiadne dialógy, a ak áno, skôr banálne, tu a tam trocha kriku. Prežívanie, lyrika. Pohľady na pláže, veľké móla, kulisy veľkomesta. Nápad s mimozemšťanom, ktorý prichádza na zem v mužskom tele a začne si ľúbostnú aférku s chlapom je zaujímavý. Aj keď to, čo som opíal v jednej vete ponúka celý tento 1.5 hodinový film. Nič viac, žiaden ďalší vývoj, žiadne rozvíjanie...
Nápad gay muzikál na tému AIDS ma veľmi lákal, môžem povedať, že napriek ranným 90. rokom, ktoré sú do filmu neprehliadnuteľne otlačené, ani úplne nesklamal. Herecké výkony sú aké sú, ale akosi to zodpovedá celkovému koloritu a estetike toho zvláštneho obdobia. Konštrukcia príbehu je určite zaujímavá, chvalabohu že v severnej Amerike majú aj Kanadu. Hľadanie prvého pacienta, ktorý priniesol AIDS do Nového sveta, hľadanie ktoré je tak horlivé, ako vo svojej podstate nezmyselné. V akomsi bezčasí sa stretáva moderná súčasnosť (obetný baránok médií, mladý steward, ktorý zomrel na AIDS) a sir Richard Francis Burton, ktorý žil o...
Popiska k filmu je trochu zavádzajúca - aj keď môže trochu vystihnúť typ divákov, ktorým sa môže páčiť: Intelektuálom, ktorí v ňom budú hľadať skryté významy, symboly a obsah - ktorý tam nie je. Režisér tvrdí (vo filme o filme), že natočil film o hľadaní samého seba skrz seba (nie z pohľadu iných). Úloha ostatných postáv je jednou z mála "point" filmu, preto ju neprezradím. Praxis ma najprv zaujal práve útržkovitým a poprehadzovaným rozprávaním, no asi v polovici som prestal sledovať absurdné číslovanie kapitol a takisto dúfať že príde ešte niečo prekvapujúce. Nestalo sa. Málo scén filmu...
Film naozaj kladie v prvom rade dôraz na osudy rodiny - 5 bratov (dvoch z nich môžeme nazvať hlavné postavy, ostatní zostávajú v úzadí) a ich rodičov, ktoré preklenú celkom veľké časové obdobie, vývoj postáv - a tak ponúkajú i možné vysvetlenia pováh, vzťahov a udalostí. Sexualita hlavného hrdinu je síce silná, ale druhoradá téma a spôsob nakladania s ňou je pre dnešného diváka možno trochu opozeraný, ale vystihuje jednoducho dobu, v ktorej sa odohráva (70. roky). Až príliš sa naťahuje neustále nepochopenie a zápasenie so svojou sexualitou, v trojuholníku s postavou otca (s ktorým mal kedysi...
Jediné varovanie, ktoré k zhliadnutiu tohto príjemného filmu mám je rok vzniku 1970. Ten predstavuje jeho plus i mínus. Doba hippies, nových genderových vied a queer teórii: Prirodzenosť a krása nahoty. Kovboji neboli len drsní machisti, ale často žili v homosexuálnych pároch. Americkí indiáni mali svojich "two-spirit" liečiteľov a nerobili toľko cirkusu okolo rovnakopohlavnej blízkosti, ako kresťanskí puritáni. Všetci so všetkými. Žiarlivosť nie je prejavom lásky, ale pocitu "vlastníctva druhého" - ktoré je s láskou v rozpore. Nikto ti nepatrí a ty nepatríš nikomu. Zároveň je v tebe miesto pre lásku nielen k jednému človeku. A...
