Podrobnosti recenze

Nepela určite stojí za videnie - aj pre tých, ktorých krasokorčuľovanie (tobôž nie z minulej éry) nezaujíma a titulné meno im nič nehovorí. A je to viac gay film než naznačuje popiska či prvé reakcie gay divákov. Nejde tu len o ďalšie Pelíšky, portrét jednotlivca vsadeného do vysoko zpolitizovanej roly má čo okomentovať aj do súčasnosti. Tam je snímok možno ešte hodnotnejší, než v mierne šablónovitom a "dojmovom" uchopení totalitnej reality. Slovenské a české filmy ma zpravidla nechávajú v rozpakoch a nespokojnosti - na Nepelu ako film sa prinajmenšom dalo pozerať a udržal si moju pozornosť aj zaangažovanosť v príbehu.

A teraz rýpavá kritika...

Štylizácia bola zaujímavá, aj keď tvorcovia vsadili na "retro-rutinu": špecifické farebné odtiene z IG filtrov na ktoré hipsteri sadnú. Trochu ma ale už "svrbelo" tých "päťdesiat odtieňov hnedej" - či to nebolo predsa len trochu príliš a nasilu. Samozrejme, ten sterilný hnedý mundúr so štátnym znakom - z plagátu - vyjadril presne čo mal. Byť autentický a neskĺznuť do karikatúr je pre tvorcov veľká výzva. Čo ma mierne iritovalo je vlastne moja obvyklá sťažnosť na to keď sa súčasné generácie narodené po revolúcii "hrajú na retro" - bez autentického zážitku, vsadia na prevzaté šablóny a klišé bez pochopenia či nadhľadu, infantilnú doslovnosť symbolov a predovšetkým veľmi voľne interpretovaný "štýl". Čo si myslia že sa vtedy nosilo a používalo. V retro paródii či televíznom seriáli mi to môže byť jedno, dobový film je ale iná káva. A pritom by si ako štylizačnú predlohu stačilo pustiť hocaký film z danej éry.

Ďalšou pravidelnou výčitkou voči najmä slovenskej produkcii sú nesmierne toporné repliky, čítankový prednes, akási slovenčinárska slovenčina v rozprávaní postáv. Tak ľudia v realite nekomunikujú, dokonca ani v tej dobe. Pôsobí to umelo, ale je to žiaľ neduh ktorý sa nesie (nielen) filmovými školami, scenármi i literatúrou. Jeden dôvod prečo som to u Nepelu vedel odpustiť je spôsob ako bola hlavná postava rozhoraná - ako naivné nevinné dobráčisko (či to ale zodpovedalo realite?) - a tam mi tá toporná úhľadná slovenčina "ako keď sa Škopková snažila rozprávať do aktuálít" nevadila, priam pasovala. Oscilácia charakteru postavy - prevažne "ťuťko" bez drajvu, miestami sa však zdalo že dobre vedel čo chce - pôsobila na mňa chvíľami rozporne.

Frazeológia mi ale trhala uši trochu viac - prišla mi totiž veľmi súčasná, nie spred 40-50 rokov. Výrazy, emocionálne reakcie, komentáre, vtipy, ale aj samotná schopnosť isté koncepty/vnemy vyjadriť - na to by človek musel mať odžité 90., nulté, desiate roky, aby sa takto "moderne" prejavoval. Pôsobilo to na mňa akoby do minulej doby teleportovali súčasníkov. Nahádzať do scenára "súdruhov" namiesto "pánov" je dosť málo - v smalltalku a bežnej konverzácii to nepôsobilo autenticky. I nemecká trénerka v podaní Zuzany Mauréry mi vyznela trochu komicky, ako zo slovenského seriálu, prvých 15 minút som si myslel že paroduje francúzštinu.

Čo sa týka gay tematiky, napriek vlažnej reakcii teplého publika (počúval som často že kvír prvok je tu okrajový) si myslím že tvoril alebo mal zásadný vplyv na dobrú tretinu filmu - čo je na komerčný film, určený širokej verejnosti, pre ktorý sexualita nebola primárnou témou - pomerne dosť. Je mnoho tzv. 100% gay filmov, ktoré sa ale snažia uchopiť život človeka širšie (rodina, povolanie, záľuby, sociálna situácia) než len to že je mimochodom gay ... Nepela je poňatý z opačnej strany a myslím si že vo výsledku sa s bežnou postmodernou kvír produkciou stretávajú. Obzvlášť v našich končinách je to jeden z dôstojnejších portrétov.

To že sa tu často veci nepomenúvajú súčasným menom, doslovne alebo napriamo, ale podprahovo - mi vôbec nevadilo. To že gay motívy neboli podané zvlášť "pokrokovo" - sa dá zčasti vysvetliť zasadením do svojej doby, keď sebauvedomenie homosexuála (zdroje z ktorých by vzišlo) muselo byť samozrejme značne limitované. ... ale stále sa dalo "uchopiť" aj súčasnejšie a komplexnejšie. No okrem scén zo socialistického homo-podniku mi tu viacmenej nič nespôsobovalo priveľkú trápnosť. A myslím že zopár hetero divákov by skrz príbeh a naznačené detaily mohlo nájsť aj väčšiu empatiu voči kvír človeku v neprajúcnom prostredí.

Zaujímavé je aj rozuzlenie - bez prezrádzania (aj keď ide o známe historické fakty) - páčilo sa mi ako príbeh smeroval k "hrdinstvu jednotlivca vzdorujúceho tlaku spoločnosti (a režimu)", ale predsa len to očakávané úhľadné čítankové morálne ponaučenie divákovi nenaservírovali. Hoci to niekoho zarazí či sklame, pôsobí to tak omnoho autentickejšie ... aj keď nás to v parafráze nasmerovalo "k vzoru Gott": "Keď za to niečo chceš, musíš vyhovieť režimu - dáš im to čo chcú, oni dajú tebe čo chceš." Pachuť v ústach je zvláštna. Ale realistická. Každý sa s dobou vysporiadal po svojom.