Ema (2019)

Ocenenia kritikov, režisérska ikona čílskeho filmu (napr. drama No!), obľúbený Gael Garcia Bernal. No hviezdou je predovšetkým Mariana di Girolamo a jej magnetické stvárnenie ústrednej postavy. Pozadím je súčasný tanec - v umeleckých kruhoch, ale aj ten z ulice. A takisto mesto Valparaíso, ktorému vzdáva snímok vizuálnu poctu, napriek príležitostne horiacim semaforom a kontajnerom.

Toto nie je ľahký film a učite nie pre všetkých. Tak trochu bezdejový, filmová poézia, s nie veľmi prehľadnými dialógmi - ktoré skôr ilustrujú myšlienkové hľadanie sa postáv a vysporiadavanie sa so šokom, po tom čo adoptovaný syn popálil tvár Eminej sestre - následkom čoho zrušili adopciu. Časť snímku som ťažko prijímal tému, ponurosť, bizarné jednanie protagonistov, nepriestupné dialógy, ich osobnostnú nesympatickosť. No v hre ma držala hudba a vizuál, ktoré zatienia 9 z 10 iných filmov. Trochu mi to pripomenulo "urban melancholy" Nunca Vas A Estar Solo, len na profi úrovni.

Odfarbená Ema (trochu lesbické klišé) rebeluje bez hanby: s plameňometom v meste, na tanečnom parkete (lebo popri sofistikovanom umení holduje živočíšnemu Reggaetonu - nechválne známemu latinsko-americkému žánru ulice ktorý kombinuje prvky zvádzania, kopulácie a násilia), doma (nekopromisne vzdoruje vyčítavému partnerovi a choreografovi v jednom), v posteli (rozbieha aférku s ďalšou ženou, s mužom - kapitán Rio z Picarda, odhliadnuc od iskrenia s ostatnými tanečníčkami), dokonca i na školách kde ako príležitostná učiteľka túži učiť deti slobode sebavyjadrenia.

Menej obvyklá forma a scenáristická neprístupnosť - je slabinou aj silnou stránkou diela. Ak vás audio-vizuál zhypnotizuje tak ako mňa, v závere sa všetok ten zdanlivý chaos spojí v zmysluplný celok, dokonca s čímsi ako hrejivým ľudským pocitom.