Podrobnosti recenze

Napriek živým farbám a ľúbivým lokáciam Barcelony a Las Vegas, bol tento skrz-naskrz umelý film pre mňa jedným z najväčších sklamaní sezóny, úmerne haló s ktorým bol uvedený. Diváctvo v reakciách polarizoval - na tých ktorí boli vegetatívne spokojní a tých ktorí ho odmietli v celku i detailoch. Ako správna španielska komédia mi pripomenula porekadlo o kultúre kde sa najviac rozpráva a najmenej povie. V tomto prípade to myslím tým menej vľúdnym spôsobom - hysterického brlblania naprázdno tu bolo naozaj nadmieru. A chýbal naopak šarm z Almódovarovskej klasiky, kde sa síce tiež mlelo neúrekom, ale ako výrazový prostriedok kolorujúci postavy a komediálny dej.

Motivácie (a osobnosť) hrdinu (?) asi budú rozdeľovať tiež. Mne nebola ani trochu sympatická tá roboticky singulárna upnutosť na ceremoniál svadby - ktorou sa asi ako v Hollywoode začína i končí všetok život a točí okolo nej vzťahový vesmír - vďaka čomu je hlavná postava od začiatku do konca iba karikatúrou seba sama a žiaľ neprechádza zásadným vývojom. Keby sa to aspoň stalo predmetom irónie ... žiaľ tento film sa, aj ako komédia, berie smrteľne vážne. A tak sa odpor ku všetkému čo postava robí, o čo sa snaží, aj akým spôsobom to realizuje - iba vŕši. Kiežby bol ako karikatúra vykreslený len on, ale jednorozmernosť postmodernej konzumnej gay existencie v tolerantnej krajine bije do očí - klišé vŕšiace sa na klišé, partnerstvo a láska páchnuce sterilitou a umelinou, prevzaté katalógové rituály z druhej ruky na ktoré by sa nenechal chytiť už ani heterák - chýbajú tu akékoľvek známky života, s ktorými by som vedel zrezonovať.

Z filmu som odišiel pomerne znechutený - "tak toto má byť obraz súčasných spokojných gayov perektne zaradených do systému?" - oni život nežijú, len konzumujú dávno prežité klišé.