Lola vers la mer (2019)

Celkom príjemné prekvapenie na v podstate veľmi jednoduchý film, v štandarnom formáte road-movie, s takmer očakávanými peripetiami. Napriek tomu doň vcelku úspešne transplantovali relatívne akútnu transgender tému a celé to zabalili do uveriteľnej, sympatickej a zmysluplnej formy - s náležitým dramatickým oblúkom. Ani sofistikované umenie, ale našťastie ani žiadna amatérčina - remeselne dôstojný malý film.

Nabrúsená teenagerka Lola najprv spraví scénu na pohrebe matky - na ktorý ani nebola pozvaná - a neskôr si po "drobnom vlúpaní" odnesie aspoň urnu s popolom. Nasledujú doťahovačky s otcom buranskej nátury, až nájdu akési bojové prímerie na spoločnom výlete k moru, kde chcú popol "dôstojne" rozsypať. Sprvu to vyzerá ako hra kto z koho, no náročná cesta, vyčíňajúce počasie a noc v bordeli napomôžu k tomu aby sa v rôznych mikrosituáciách konečne začali spoznávať a pomedzi vzájomné urážky hľadať cestu k vzájomnému porozumeniu.

Mya Bollaers je vo svojej ústrednej role prirodzená, zatiaľ čo Benoit Magimel mierne natvrdlému tatovi dodáva sympatickú mieru ľudskosti a občas snáď aj pochopiteľnosti. Obzvlášť sa mi páčilo, keď mal príležitosť uprostred filmu prerozprávať rodinnú drámu aj zo svojho pohľadu, čo zrelativizovalo pôvodné rozvrhnutie na "kladného a záporného hrdinu".

Napriek obvykle stiesnenej podstate road-movie (interiér auta, zastávky na pumpách) ma očaril aj vizuálne - najmä realisticky pôsobiaca cesta dažďom a popod krásne temné búrkové oblaky (ktoré samozrejme zvýrazňujú atmosféru medzi protagonistami), no tiež aj ponuro ligotavá nálada bordelu. Po smršti samozrejme prichádza vyjasnenie a uvoľnenie ... Zaujímavo, až "filmovo" láskavo, tu zapôsobí práve zlomové zastavenie v nočnom klube, s chápavou/múdrou matronou a kamarátskou tanečníčkou ... toto vyznelo až ako typické road-movie klišé, no predsa len zahrialo pri srdci tak ako scenáristi naplánovali. Milé boli aj jazykové prechody, ktoré trefne zachytili rozpoltené malé Belgicko. A páčili sa mi aj polokomické situácie na ceste - ružová maľovka cez predné sklo, pozostalosti v kanáli, zlostná elektronika, ... trochu aj zamrazili a nebolo ich nasilu veľa.

Hoci film na konci možno nevyvolá prenikavé emócie, stále sa mi jeho ústredný proces - zbližovania nezmieriteľných strán - zdal uveriteľný, odohrávajúci sa v realistickej mierke. Nič prepísknuté, nič nasilu, nič z čoho by sa otrlý divák naježil. Zopár momentov (ako arogantne zadubení policajti) prinieslo zaujímavý závan z reálneho sveta - je toto Západná Európa dneška? Dokonca ani ten koniec netlačil na pílu, ale dokázal dôstojne ostať kdesi "uprostred, na dobrej ceste". Myslím že divákov s citlivosťou pre túto tému prinajmenšom neurazí a pravdepodobne aj poteší.