- Filmy
- Filmobanka
- Umibe no Étranger / The Stranger by the Beach (2020)
Umibe no Étranger / The Stranger by the Beach (2020)
Základní informace o filmu
Rok
Země
Délka filmu
59 minut
Režie
Původní znění
Hrají
Taiši Murata, Jošicugu Macuoka, Jú Šimamura, Hana Sató, Jurina Amami, Kento Širaiši
Sekce a rozdělení filmů
Téma
Míra Gay obsahu
Lokalizace
Dodatečné informace o filmu
Ostatní dostupné titulky
Tagy
Dva muži se setkají na pláži na Okinawě a jsou k sobě romanticky přitahováni.
Uživatelské recenze
1 review
Celkové hodnocení
4.0
Příběh
3.0(1)
Herecké výkony
4.0(1)
Zvuk
4.0(1)
Zpracování
5.0(1)
Pro napsání recenze se registrujte nebo se přihlašte.
Celkové hodnocení
4.0
Příběh
3.0
Herecké výkony
4.0
Zvuk
4.0
Zpracování
5.0
Trochu som sa tešil - žeby prvý skutočný japonský animák s gay tematikou. Trochu som sa bál že pôjde len o ďalšiu kópiu klišé z pre mňa príšerného žánru Yaoi / BL. Výsledok je trochu rozpačitý.
Animácia prostredí mi prišla vkusná, pripomínala mi Ghibli v tom lepšom. Tu a tam veľmi pekné zachytenie nálady priestorov, uličiek, ... Už trochu menej do toho zapadá animácia postáv, ktorá až príliš nápadne vystupuje do popredia, akoby v druhej vrstve, neladí s pozadím. Ostré rysy androgynných tvárí, neúnavne dramaticky plajúce vlásky - ma veľmi neoslovili.
Samotný obsah je možno hodnotiť z dvoch pohľadov. Ak by šlo o klasický gay film, dalo by sa postmoderne žmurknúť, že aké osviežujúce nevidieť dvoch mužných chlapcov, ale jeden z nich je značne femínny, ak nie priamo genderovo fluidný či intersex. Odkaz že "máš rád koho máš rád, bez ohľadu na pohlavie" by bol až univerzálne pekný. No v japonskom kontexte mi to skôr prišlo ako recyklácia Yaoi - pseudo-homo žánru tvoreného najmä ženami pre ženských konzumentov, s veľmi ženskými črtami mužských tiel s veľmi predramatizovaným nerealistickým správaním a s povinnou prímesou nevyrovnanosti (starší/mladší, submisívny/dominantný, sado/maso), abstraktné utrpenie vycucané z prsta. Inými slovami "ako by si hetero žena predstavovala gay vzťah/sex". Tu v Cudzincovi na pláži našťastie ide o rovesníkov, ale aj tak klišé žánru do filmu akosi presiakajú.
To ako sú uchopené vzťahy, aké pseudokonflikty vznikajú úplne z ničoho, aké prehnané reakcie na banálne podnety postavičky predvádzajú - sa dá občas sledovať len cez prsty. Škoda. Nielen gay tematika ale aj sexualita ako taká je v Japonsku stále značne tabu a tomu zodpovedá aj tento naratív. Občas sa správajú ako hysterické násťročné školáčky - čo by mi menej vadilo v klasickom animovanom celovečeráku - s nejakým príbehom a dejom na ktorý by sa dalo sústrediť (vzťahy, randenie, stud - len ako podružné epizódky) - kdežto tu je ten prefabrikovane komplikovaný vzťah vlastne jediným obsahom snímku. A tá nedospelosť potom kričí z každej scény. Nehovorím o sexuálnych scénach, ktorých prítomnosť je zároveň odvážna, ale ich podanie ... prinajlepšom smiešne detinské. Aj na "dvadsiatnikov" v hlavných úlohách.
Animácia prostredí mi prišla vkusná, pripomínala mi Ghibli v tom lepšom. Tu a tam veľmi pekné zachytenie nálady priestorov, uličiek, ... Už trochu menej do toho zapadá animácia postáv, ktorá až príliš nápadne vystupuje do popredia, akoby v druhej vrstve, neladí s pozadím. Ostré rysy androgynných tvárí, neúnavne dramaticky plajúce vlásky - ma veľmi neoslovili.
Samotný obsah je možno hodnotiť z dvoch pohľadov. Ak by šlo o klasický gay film, dalo by sa postmoderne žmurknúť, že aké osviežujúce nevidieť dvoch mužných chlapcov, ale jeden z nich je značne femínny, ak nie priamo genderovo fluidný či intersex. Odkaz že "máš rád koho máš rád, bez ohľadu na pohlavie" by bol až univerzálne pekný. No v japonskom kontexte mi to skôr prišlo ako recyklácia Yaoi - pseudo-homo žánru tvoreného najmä ženami pre ženských konzumentov, s veľmi ženskými črtami mužských tiel s veľmi predramatizovaným nerealistickým správaním a s povinnou prímesou nevyrovnanosti (starší/mladší, submisívny/dominantný, sado/maso), abstraktné utrpenie vycucané z prsta. Inými slovami "ako by si hetero žena predstavovala gay vzťah/sex". Tu v Cudzincovi na pláži našťastie ide o rovesníkov, ale aj tak klišé žánru do filmu akosi presiakajú.
To ako sú uchopené vzťahy, aké pseudokonflikty vznikajú úplne z ničoho, aké prehnané reakcie na banálne podnety postavičky predvádzajú - sa dá občas sledovať len cez prsty. Škoda. Nielen gay tematika ale aj sexualita ako taká je v Japonsku stále značne tabu a tomu zodpovedá aj tento naratív. Občas sa správajú ako hysterické násťročné školáčky - čo by mi menej vadilo v klasickom animovanom celovečeráku - s nejakým príbehom a dejom na ktorý by sa dalo sústrediť (vzťahy, randenie, stud - len ako podružné epizódky) - kdežto tu je ten prefabrikovane komplikovaný vzťah vlastne jediným obsahom snímku. A tá nedospelosť potom kričí z každej scény. Nehovorím o sexuálnych scénach, ktorých prítomnosť je zároveň odvážna, ale ich podanie ... prinajlepšom smiešne detinské. Aj na "dvadsiatnikov" v hlavných úlohách.
