Podrobnosti recenze

Nenápadný "civilný" film ktorý bol pravdepodobne najzaujímavejším prekvapením FFI 2025. Bez štylizácie, bez intenzívneho brnkania na struny, očaril ma najmä autenticitou prostredia - vnútrozemskej chorvátskej dediny, ktorá svojim ľudským ekosystémom aj každodennými rituálmi evokuje dôverne známu atmosféru. Mohol by sa odohrávať kdekoľvek na Slovensku či v Česku - pocit familiarity človeka až zamrazí. O to silnejšie "obyčajné" výjavy z domáckeho života zaliezajú pod kožu, o to nepríjemnejšie je tušenie všetkého čo by sa mohlo stať a zbehnút - pretože tie reálie dobre poznáme, vieme ako ich dynamika funguje, čo je možné a čo nie. A o to milšie je pozorovať keď sa tvorcom do ponurej reality podarí vniesť trochu nehy alebo nenásilnej hravosti (ako scény simulovanej jazdy zo zastávky - pretože pekné momenty si v tomto prostredí musí človek vysnívať vlastnou imagináciou).

Herecké podanie je výborné, nič ma nevyrušovalo. Aj ako celok pôsobí film konzistentne tempom i náladou. Kdesi v nerozoznateľnom preľnutí jari a jesene, sychravosť podčiarkuje bezútešnosť i uviaznutosť, túžbu čím skôr vypadnúť "kamsi na Západ". Akýkoľvek náznak nostalgie či hľadanie dedinskej pohostinnosti naráža okamžite na realitu rigidných sociálnych väzieb a zvyklostí. Je to presne tá dedina, kde pre gay sny nakoniec nie je miesto, lebo zaťatosť a zadubenosť. I bez náznakov "divokého balkánu", domácke peklíčko vytvára prostá obyčajná ľudská zloba kdesi medzi susedskou výpomocou, dedinskými zábavami, bezvýznamnými športovými turnajmi, ambíciami sedliackých otcov, a zákernosťou sedliackych matiek.

Kontext povodne na pozadí, bez tlačenia na pílu doslovnosti, zosilňuje podprahový pocit ohrozenia - alebo možno naopak zvádza prísľubom možného prielomu situácie, pretečenia emócii, preusporiadania terénu. Hoci film neponúka žiadne magické riešenia, nie je bezvýchodiskový ani ubíjajúci - páchne z neho nádej, aj keď taká tuzemská, "realistická", uveriteľná a dôverne známa. Ešte stále je kam odísť...