Il signore delle formiche / The Lord of the Ants (2022)

Mám rád snímky, které dokáží navodit atmosféru doby, ve které se děj odehrává. Ten je zpočátku velice rozvláčný a vlastně dokonale koresponduje s prostředím ospalého maloměsta sešňorovaného křesťanskou vírou. S příjezdem do Říma přichází i živější dynamika. I přes několik emočně vypjatých scén si pro mě ale stále zachovává určitou velmi příjemnou poetičnost.

Formálne veľmi klasický film, ktorý v pomerne štedrom časovom rozsahu vyrozpráva komplexný príbeh s veľmi známym dramatickým oblúkom - na tému "ako to bolo v temnejších časoch". Možno až tak zásadne neprekvapí, no napriek tomu má v súboji: moralizmus normálnej väčšiny verzus nekonformný jednotlivec - čo povedať aj v dnešnej dobe.

Rozprávaním sa mi zo začiatku zdal rozvláčny a ošíval som sa, no postupne som sa dostal "do deja" a v druhej polovici ma udržal zvedavosťou prikovaného k sedačke. Tento film sa jednoducho neponáhľa, chce vysvetliť pozadie vzťahu dvoch hlavných postáv, aj tortúr akými ich (každého inak) systém neskôr prevedie. Načrtne excitovanú "revolučnú" atmosféru 60. rokov, v ktorej vzniká trenie progresívnych umelcov, bonvivánov i marxistického podhubia so silnými katolickými základmi talianskej spoločnosti a štátu. Predstaví nám celkom živú gay/lesbickú/drag subkultúru, sieť "známostí", aj párty pre pozvaných - ktorá čímsi pripomínali zlaté dvadsiate roky v Berlíne.

Scény konverznej terapie elektrošokmi, či pohľady na zničeného mladého Ettore-ho sú samozrejme ťažko stráviteľné ... no aj proces Alda Brabantiho je poriadne divadelné predstavenie, kde sa popredvádza všetka možná konzervatívna pokryteckosť, buržoázne malomeštiactvo, či násilnosť boha-vzývajúcej katolíckej rodinnej "lásky". Čo mi sympatizovanie trochu kazilo bolo vykreslenie charakteru Alda - ako panovačného až narcisistického intelektuála, arogantného k tým ktorí nedosahovali jeho "výšin" - čím si sám nevyslúžil veľa pochopenia v časoch keď pravda bola na jeho strane, no verejná mienka nie. Aj vzťah s mladým Ettorem je podaný s poriadnou naivitou i pátosom odkazujúcim sa na antiku, ktorá možno patrila do svojej doby (pred LGBT identitami, dostupnosťou informácií, či internetu), ale privádza ich "láskyplný" vzťah na hranicu uveriteľnosti.

Na druhej strane, je mi sympatické, že sa tvorcovia podujali načrtnúť psychológiu postáv bez príkras, bez toho aby vykreslili jednorozmerne kladné či záporné charaktery. No omnoho viac ma zaujali dôležité postavy mimo centra pozornosti: (asi hetero) novinár Ennio, ktorý stojí za obetným baránkom pokryteckej spoločnosti z princípu, ale aj Aldova matka, ktorej prostá úprimná láskavosť ale aj trápenie je stvárnené na jednotku - a ktorá bude pre mňa najzapamätateľnejšou postavou filmu. Za zmienku stojí i celkovo marxistický duch doby, Aldo, Ettore, Ennio, Graziella do istej miry sympatizujú s jeho ideami, no narážajú aj na machistické pokrytectvo svojich "progresívnych" súdruhov.

Niekto si možno bude obhrýzať nehty, no ako dôležitý kúsok dejinnej lekcie do mozajky queer histórie, echo svojho miesta a času, je to solídny výpravný film, ktorého trpezlivé zhliadnutie som na konci neoľutoval.