Monsoon (2019)

Film "být cizincem ve vlastní zemi" mě zaujal. Nevadila mi pomalost, naopak, dokreslila pocity hlavního hrdiny. Solidní skloubení Vietnamu a člověka, žijícího "jinde", pěkně zahráno.

Tento film mi naozaj po dlhej dobe "sadol" a výrazne spríjemnil večer, aj keď uznávam, že bude bližší citlivosti festivalového alebo artového diváka. Nestojí na akcii, lúštení záhady ani situačnom humore, dokonca aj ten príbeh je pomerne strohý a jasný - jeho prednosťou je predovšetkým hypnotizujúca atmosféra "ocitnutia sa" v juhovýchodnej Ázii, budovanie a prehlbovanie clivej nálady (z miesta, ale aj zo zvláštnej epizódy života).

Kit je naturalizovaný Brit, ktorý ako dieťa utiekol s rodičmi z Vietnamu, do ktorého sa teraz asi po troch dekádach vracia, aby sa pokúsil o niečo čo nemá sám presne definované - dotknúť sa spomienok z detstva či nájsť vhodné miesto pre uloženie popola rodičov - ktorí sa ironicky snžili odtiaľto za každú cenu dostať preč a nikdy sa k Vietnamu ani v rozhovoroch nevracať. Skúša nadviazať kontakt s (mierne zarazenou/ostražitou) rodinou niekdajších susedov (a priateľom z detstva na ktorého už vlastne zabudol), turistické sprevádzané výlety po Saigone, ale aj 38-hodinovú jazdu vlakom do Hanoia, odkiaľ prišli jeho rodičia. Kit zažíva trpkosť stretnutia "tých ktorým sa podairlo odísť" s tými čo "uviazli a zostali".

Pomedzi to cez appku stretne Lewisa - američana ktorý tu podniká a je tak trochu v neistote či ma cítiť/prejavovať vinu za temnú vojnovú minulosť jeho krajiny - pričom flirt pozvoľne, opatrne a vlažne prerastá vo vážnejšie zaujatie. Čo sa týka tempa a subtílnosti romance, prirovnal by som to skôr k Bergerovým filmom. Trochu to iskrí, torchu drhne, nikto sa nikam neponáhľa - dráma vzchádza s postupného skladania naučených sociálnych reflexov (hrania sa na "just some fun" "no drama", "príliš sa citovo nenamočiť"), mäknutia a otvárania sa.

Sympaticky pôsobí ne-biele obsadenie dvoch hlavných postáv - malajsko/britský moderátor/herec Henry Golding a černoch Parker Sawyers - obaja majú silnú charizmu a šmrnc ... neviem prečo to heterákom svedčí v gay filmoch viac? :) I David Tran ako podozrievavo-odťažitý Lee celkom výstižne vystihuje socialisticky-neusmievavého domorodca.

Najviac ma ale oslovil "ponor" do atmosféry - vcelku autenticky pôsobiace pocity cudzinca ocitajúceho sa v exotickom meste (ktoré z detských rozmerov vyrástlo do mrakodrapového šialenstva a inetenzívneho ruchu ulíc), naviac meste, ktoré si už nedokáže spojiť s dávnymi spomienkami, akokoľvek sa snaží. Rozčarovanie z návratu na miesto ktoré už nie je "niekdajším domovom". Kit (a svojim spôsobom aj Lewis) sú tu tak nejako "stratení", v polosmutnej nálade - a toto stratenie je hybným motorom filmu. Nájsť trochu ľudkosti, nehy, úprimného záujmu - uprostred obrovského mraveniska sveta.

Ono, dá sa to predstaviť ako cestopisný dokument, s autentickou atmosférou "cudzieho prostredia", ozvláštnený o náznak príbehu a gay motív. Scény ako príprava lotosového čaju v rodinnom podniku - budu pre niekoho neznesiteľne zbytočné, pre iného luxusom v špecifickom štýle tohoto filmového rozprávania.

Pestrobarevné prostředí v kontrastu s dějovou a hereckou šedí působí kontrastně, pro někoho snad i zajímavě. V kombinaci s místy až ohlušujícím ruchem pulzujícího města, se stal snímek pro mě hůře stravitelným.